Dievčatko
Pomaly som otvárala viečka. Skúšala som to už asi po desiatykrát. Opäť sa mi to nepodarilo. Vzdala som sa. Aj tak mi bolo lepšie so zatvorenými očami. Vo svojej tme som videla len to, čo som chcela, a to ma uspokojovalo. Načo ich mám potom otvoriť? Odrazu som si na nič nevedela spomenúť. V duchu som sa pýtala: Kde som? Doma?
Nie. Doma predsa nemám takú tvrdú posteľ a cítila som, že nie som prikrytá saténovými návlečkami. Razantne som odmietla túto alternatívu. U Niny? U Roba? Nie, nie a zasa nie. „Tak kde som?“ pýtala som sa už nahlas samej seba. Ohromila ma zachrípnutosť a unavenosť môjho hlasu. Bol akoby bez života. Pery som mala úplne suché. Začala som si po nich prechádzať jazykom.
Odrazu mi niekto nasilu otvoril viečka. Pocítila som náraz ostrého svetla. Zakrútila sa mi hlava. Snažila som sa ich opäť zavrieť, ale niečo vonku mi to nedovoľovalo. Toto žiarivé svetlo vo mne vyvolalo silný prúd spomienok. Pripomínalo mi vianočný stromček. Zrazu som sa videla, ako pri ňom stojím. Bol neuveriteľne veľký a žiarivý. Bola som ešte malé dievčatko. Ja a moji bratia sme naň pozerali v nemom úžase. Jeho vôňa predstavovala niečo krásne a jedinečné: Vianoce, sladké pečivo, darčeky, prázdniny a domov. Alebo svetlá z nášho auta, keď svietili v tme a chránili nás počas jazdy. Spomínam si na ten pocit bezpečia a vzrušenia. Svetlá svietia pred vami a vy si myslíte, že je všetko v poriadku. Nech idete kdekoľvek, vždy pred vami bude svetlo. A pouličné lampy, keď sa len tak túlate po meste, nevediac, kam idete. Spoliehate sa na ich nepravidelný blikot, ktorý vás nepustí a niekam vás vždy privedie. Odrazu sa mi to svetlo zapáčilo. S námahou som oči dokázala nechať otvorené. Videla som zahmlene a akoby zakalene. Obrazy predo mnou mi boli úplne cudzie. Snažila som sa nájsť známu črtu alebo tvar. „Počujete ma, slečna? Ak áno, kývnite hlavou,“ z diaľky mi hovoril niečí hlas. Pripomenulo mi to jednu situáciu, keď som bola v Paríži. Prechádzala som sa s mamou po Montmartre. Zadívala som sa na ruky umelca, ktorý kreslil sediace dievčatko. Bola som ako zhypnotizovaná a sledovala som len jeho ruky. Vyžadovali si všetku moju pozornosť. Len zopár jemných pohybov dokázalo o chvíľu vyčariť tvár dievčiny. Bolo to takmer nádherné. Vtedy som začula mamin hlas, ako na mňa volá. Znel takisto vzdialene a nezúčastnene ako tento.
Pomaly som prikývla. Ani som si neuvedomila, že už dokážem rozlíšiť obrysy predo mnou. Zrak sa mi zaostroval. Prvé, čo som videla, boli jemné chĺpky trčiace z nosa neznámemu mužovi. Veľké okuliare mu zakrývali takmer nebadateľné hnedé oči. Nakláňal sa nado mnou a stláčal mi ruku. Chcela som mu ju vytrhnúť, ale bola som príliš slabá. Mala som príšerný strach, ktorý sa pomaly menil na paniku. Nechápala som, čo sa deje. Prečo som v nemocnici? Doktorove obrovské ústa sa skrivili do mierneho úsmevu. „Konečne si sa prebrala, Magda! Vitaj späť!“ povedal prívetivým hlasom a chlpatou rukou ma pohladil po líci. Bola som v šoku a vystrašená.
„Tlak a srdce má v norme,“ povedal ženský hlas po mojej pravici. S námahou som otočila hlavu smerom k nej. Stála tam sestrička ako vystrihnutá z reklamy. Bola dokonale upravená a mala bezchybný make-up. Jej krásne zelené oči na mňa ľadovo pozerali a krvavočervené pery mala prísne stisnuté. Hodila sa skôr na modelingové móla než do nemocnice. „Výborne, sestrička!“ tešil sa doktor a po chvíli na mňa vážne pozrel. „Magda, nie som tu na to, aby som sa ťa pýtal, prečo si to urobila a aké si na to mala dôvody. Dúfam len, že si vďačná za to, že žiješ.“ Nerozumela som o čom rozpráva. Bola som tak strašne unavená. Len zdvihnutie ruky pre mňa predstavovalo neuveriteľnú námahu. Nakoniec sa mi to podarilo. Jemne som mu stisla ruku, aby sa ku mne naklonil. So zdesením som si všimla moje obviazané zápästie. „Čo sa mi stalo?“ takmer nečujne som sa spýtala, ale vo vnútri som kričala. Nemusela som počuť doktorovu odpoveď. Spomenula som si. Videla som pred sebou svoju kúpeľňu a seba, ako ležím vo vani. A potom už len krv, množstvo krvi. Bola všade. Naposledy som počula doktorove slová: „Chcela si spáchať samovraždu, Magda!“ Jeho hlas sa mi neprestajne ozýval v hlave a potom som opäť videla tmu.....
Zobudila som sa niekedy naobed. V hlave sa mi stále premietali tri obrazy: moje krvavé ruky, vaňa plná krvi a tvár spokojne smejúcej sa dievčiny. V kútiku duše som tušila, že tá dievčina som ja. Nedokázala som si to pripustiť. Skrátka som to nemohla byť ja. Opakovala som si dookola. Videla som už celkom jasne a necítila som sa tak unavene. Uprene som sa pozrela na moje zviazané ruky. Pripadali mi dôverne známe, ale niečo bolo iné. Necítila som, že sú moje. „Možno si ich na chvíľu niekto požičal,“ pomyslela som si zúfalo.
Konečne som si mohla prezrieť celú miestnosť. Steny boli natreté nažlto. Niekde som čítala, že žltá farba upokojuje. Mňa skôr deprimovala. Najradšej by som ich všetky premaľovala na červeno alebo čierno. Pri posteli som mala dve drevené stoličky a oproti malý stolík. Inak bola izba prázdna a bez života. Neboli tu ani len kvety. Spoločnosť mi robili len nemocničné prístroje, ktorých zvuk narúšal prúd mojich spomienok. Očami som zablúdila na obraz v kútiku izby. Bolo to asi jediné miesto, kam nedoliehala žltá farba. Pozadie obrazu malo mliečnu farbu. Uprostred neho sedelo schúlené dievča. Pokožku a tvár malo úplne bielu. Čierne vlasy zakrývali tvár. Obviazanou rukou sa dotýkalo polovice tváre. Obväz siahal od zápästia až po lakeť. Na odhalených miestach bola vidieť zaschnutá krv a špina. Z odkrytej polovice tváre vykúkalo oko, orámované hrubou vrstvou čiernej kontúrky. Stačilo sa len na dievča pozrieť a videli ste celé jeho vnútro. Priam kričalo bolesťou, strachom a beznádejou. „Fakt, vhodný obraz do nemocničnej izby,“ šepla som do ticha. Chcela som počuť môj hlas, ktorý už neznel tak chrapľavo. Pozrela som sa na dvere, ktoré sa vzápätí rozleteli. Stála v nich sestrička. Niesla mi podnos, na ktorom bolo niečo, čo vyzeralo ako jedlo. Make-up mala ako včera bezchybný a na červených perách sa jej poihrával ironický úškrn. Všetko na nej bolo umelé. Necítila som z nej ani závan energie či života. „Tak už si sa konečne zobudila. Určite musíš byť hladná...“ povedala ľahostajne a položila mi podnos na kolená. „Zvládneš to sama, alebo ťa mám kŕmiť?“ spýtala sa a ukázala mi na ruky.
„Zvládnem to sama,“ odvetila som rozhodne.
„Ach, tie dnešné dievčatá! Ničoho si nevážia,“ zamrmlala si len tak pre seba, akoby nevnímala moju prítomnosť.
„Prosím? Čo máte proti mne?“ začala som sa brániť a môj dávno zabudnutý temperament ožíval. „Nechápem ako môžeš byť taká nevďačná! Keby si videla svojich rodičov, ako tu sedeli, plakali a trápili sa...“ Poznámka o mojich rodičoch ma bodla pri srdci. Živo som si predstavila ich zničené tváre a bolesť v očiach. Rýchlo som potlačila slzy a sucho preglgla. Potom som sa hnevlivo zahľadela do jej očí: „Čo vás je do toho? Je to len moja vec,“ osopila som sa na ňu. Mrazivo sa na mňa usmiala, akoby čakal moju reakciu. „Máš pravdu! Nič ma do toho nie je. Zaujíma ma len prečo? Podľa toho, čo som počula, máš všetko!“ hovorila pokojným hlasom. Zahľadela som sa na obraz schovaný v kútiku a po chvíli som odvetila: „Presne to isté sa pýtam aj ja.“ Zarazená sestra chcela niečo štipľavé poznamenať, ale vyrušil ju nečakaný príchod doktora. Spoznala som ho okamžite. Chlpy z nosa mu stále trčali a keď sa sklonil, aby mi skontroloval viečka, zbadala som mu aj chlpy trčiace z ucha. Prišlo mi zle. Upokojila ma len usmiata tvár muža stojaceho pri mojej posteli. Ľahostajne pozoroval doktora a ruky mal vo vreckách. Veselo sa na mňa usmieval a ja som sa prichytila pri tom, že mu úsmev opätujem.
„Veľmi dobre! Vidím, že vám oči normálne reagujú. Tak ako sa nám cítite?“ ozval sa po chvíli skúmania chlpatý doktor.
„Dobre,“ odvetila som ľahostajne, načo mu zmizol úsmev z tváre.
„To som rád, Magdaléna. Takže prejdime k veci. Ja nie som psychológ, a tak sa nemôžem zaoberať tvojím vnútrom. Na to...“
„Na to som tu ja!“ povedal usmiaty doktor a pozrel na mňa veľkými modrými očami.
„Áno, správne,“ pritakal doktor, očividne namrzený tým, že mu niekto skáče do reči.
„Magdaléna, toto je doktor, Vladimír Novák. On sa odteraz bude zaoberať tvojim prípadom.“ „Prípadom? Čiže som pre nich len prípad?“ preletelo mi hlavou. Doktor Novák chcel niečo poznamenať, no ja som mu skočila do reči. „Chcem vidieť svojich rodičov!“ skríkla som zúfalo. Sestra sa na mňa škodoradostne pozrela a sladkým hlasom povedala: „Nemôžeš ich vidieť! Je to v rámci tvojej terapie. Najskôr musíš byť duševne v poriadku a až potom sa vrátiš domov. Tvojim rodičom sa to prirodzene nepáčilo, ale vedeli, že je to pre tvoje dobro tak súhlasili.“
„To je hlúposť! Veď aj oni ma chcú vidieť. Nemohli s tým súhlasiť,“ namietala som zmätene.
„Keď chceš, môžeš im dnes zavolať,“ navrhol mi doktor Novák a letmo ma chytil za ruku. Jeho dotyk ma upokojoval a vlial mi do duše trochu tepla. „Áno, chcem,“ prikývla som. „Sestra, pripojte jej telefón,“ prikázal doktor Novák. A dodal: „Zajtra ráno začneme s tvojou terapiou. Poriadne sa vyspi,“ starostlivo mi povedal a odišiel spolu s ostatnými. Cítila som sa vyčerpane. Nielen psychicky, ale aj fyzicky. Pripadalo mi, že som prešla veľkú vzdialenosť, neuvedomujúc si ako a prečo. Všetko bolo ako sen: nereálne, zvláštne a zbytočné. Rukou som nahmatala telefón ležiaci na nočnom stolíku. Prstami som na ňom hladila čísla. Prešla mnou vlna strachu. „Čo im preboha poviem, prečo som to urobila? Veď ani sama neviem. Ja vážne neviem, prečo som sa chcela zabiť?!“ krútila som bezmocne hlavou. Rýchlo som položila slúchadlo a tuho som sa zababušila do prikrývky. Opäť som videla krv a svoju spokojnú tvár....
Jeho kroky sa ozývali na chodbe. Rušili ich len sústavné hlasy z nemocničného rozhlasu. Stále len: „Doktor Pavelka, doktorka Gombárová, dostavte sa tam a tam.“ Bolela ma z toho všetkého hlava. Všimla som si, že sa pri dverách zastavil. Možno si nebol istý, či má vkročiť alebo nie. Nakoniec stlačil kľučku a privítal ma svojím typickým úsmevom. „Dobré ráno, dievčatko!“ povedal a pritiahol si malú stoličku k mojej posteli. „Nie som žiadne dievčatko! Volám sa Magda,“ namrzene som mu odvetila, ale on sa stále usmieval. Na okraj postele mi položil víkendové vydanie SME. Reflexívne som siahla po víkendovej prílohe. Vzápätí som ich odhodila späť na posteľ. „Prečo ste mi ich priniesli?“ podozrievavo som sa ho sa spýtala.
„No, vlastne to bola žiadosť tvojich rodičov. Včera večer sem volali a povedali mi, že rada čítaš recenzie kníh a úryvky z poviedok. Vraj aj sama píšeš.“
„Už dlho som nič nenapísala,“ poznamenala som. „To neznamená, že nemôžeš kedykoľvek začať.“
„To je len moja vec! Ja sama si budem písať, kedy budem chcieť!“ rozhorčene som vykríkla. „Samozrejme, že je to len tvoja vec. Si samostatná bytosť, ktorá myslí, dýcha a žije. Všetko, čo urobíš, ovplyvní celý tvoj život. Mňa osobne dosť často unavuje spoliehať sa len na seba,“ povedal s tvárou upretou na muchu, tisnúcu sa na vonkajšiu stranu obloka. Sledovala som ju, ako sa snaží dostať dovnútra. „Pozri sa napríklad na tú muchu. Je sama a snaží sa dostať dnu. Nikto jej nepomáha. A aj keď možno tuší, že sa nikdy nedostane dnu, je príliš hrdá na to, aby sa vzdala. Je ťažké a únavné rozhodovať sa sám, ale dôležité je vytrvať,“ povedal.
„Pripomína mi mňa,“ šepla som zamyslene a sústredene som na ňu pozerala. Ako rada by som odtiaľto vypadla a mohla sa nadýchnuť čerstvého vzduchu. Zároveň som pocítila strach zo sveta tam vonku. Bála som sa, že ma bude sústavne zrážať na kolená a donúti ma plakať. Tendencia dostať sa von bola v okamihu preč. Radšej som sa pozrela na doktora Nováka, ktorý sa očami vpíjal do obrazu v kútiku izby. „Čo je to za obraz, pán doktor? Vôbec sa nehodí do tejto izby,“ so záujmom som sa spýtala. „Práve naopak, úplne sem zapadá. Nakreslilo ho jedno dievča, ale to je už iný príbeh...“ Vyzeral, že je myšlienkami úplne inde. Po prvýkrát som ho videla nesústredeného a možno aj smutného. Chcela som sa ho spýtať prečo, ale skočil mi do reči. „Tak,o čom sa budeme zhovárať? V novinách je zaujímavý príbeh a jedna reportáž od indickej spisovateľky, ktorá....“
„Och, prestaňte!“ skríkla som. „O čom sa chcem rozprávať? Prosím vás! Nemusíte sa tváriť, že sa nič nestalo. Máme sa tu rozprávať o mojom pokuse zabiť sa. Veď len to chcete vedieť, nie? Len na to sme tu. Tak sa na nič nehrajme,“ povedala som s úľavou a všetok svoj hnev som si vyliala na ňom. Zrazu som sklopila oči. Stačil len jediný pohľad do doktorových dobráckych očí a všetok hnev bol preč. V jeho pohľade bolo niečo, čo vo mne prebúdzalo vinu a hnus nad sebou. Vyžarovalo z neho nezlomné teplo, pochopenie a neha. A s tým som nedokázala bojovať. „V poriadku, dievčatko. Tak prečo si sa chcela zabiť?“ spýtal sa. „Ja neviem,“ odvetila som po chvíle ticha. „Nedokážem si spomenúť,“ doplnila som akoby ospravedlňujúco.
„A kvôli tomu som tu, aby som ti pomohol. Spolu zistíme príčinu.“
„Ako to môžete vedieť? Možno, že žiadna príčina neexistuje,“ namietala som a prehltla slzy zúfalstva.
„Ale existuje! Všetko má svoju príčinu, len ju treba nájsť,“ povedal pevným hlasom. Mlčky som pozerala do stropu. Nechcela som, aby videl moje slzy. „Vieš, čo?! Dnes sa nebudeme zaoberať žiadnymi príčinami. Rýchlo si prečítaj tú poviedku a reportáž. Rád by som sa o tom s niekým pozhováral,“ povedal. S úľavou som sa pustila do čítania. Nemala by so dosť síl pokračovať a hľadať príčiny. Aj tak som si bola istá, že žiadne neexistujú.
„Skús sa sústrediť, dievčatko!“
„Ja nie som žiadne dievčatko! Koľkokrát vám to mám hovoriť? Volám sa, Magda!“ rozhorčene som vykríkla. „A ja sa volám Vlado,“ povedal s úsmevom na perách a podal mi ruku. „Som rád, že si budeme tykať.“ Ohromene som na neho pozerala. Nič ho nedokázalo vyviesť z miery a to ma hnevalo. Nahnevane som mu stisla ruku a ľahla si na posteľ. Zatvorila som oči. Vychutnávala som tmu. Dúfala som, že Vlado odíde a nechá ma rozjímať. Nechcela som na nič spomínať. Potrebovala som zabudnúť a ísť ďalej. Dostať sa preč z tejto žltej škatuľky a nadýchať sa čerstvého vzduchu. „Chcem ísť von!“ povedala som so zatvorenými očami. Chcela som ho naštvať a vyprovokovať. Už dlho som nepočula žiadny krik. Emócie akoby tu ani neexistovali. Len nekonečné ticho. „Tak poď,“ povedal a cítila som, ako sa postavil. Bleskovo som otvorila oči a spýtavo som sa naňho pozrela. „Nemocnica má krásnu záhradu. Neďaleko je aj malé detské ihrisko. Je tam veľa hluku,“ dodal a chápavo sa usmial. Opätovala som jeho úsmev. Pochopil. „Možno, že nie si až taký tĺk,“ podpichovala som ho. „Možno, že nie si až taká tvrdohlavá,“ povedal a obidvaja sme sa rozosmiali.
Nikdy som nebola vďačnejšia za to, že som vonku. Bolo to niečo nádherné a neopísateľné. Zhlboka som do seba vdychovala čerstvý jesenný vzduch a vpíjala som všetku krásu naokolo. „Mal si pravdu. Je to čarovné,“ povedala som sa zasnene Vladovi a pozerala sa na všetky strany. Vlado sa nežne usmial. „Je milé pozorovať ťa, ako spontánne reaguješ. Pripomínaš mi malé dieťa, ktoré sa všetkému čuduje. Je mi ľúto, že to nerobím aj ja. Klamal by som, keby som povedal, že sa mi tu nepáči. Je tu nádherne, ale už to neprežívam tak ako prvýkrát. Chcel by som sa cítiť ako ty. Rozumieš mi?“ spýtal sa a túžobne na mňa pozrel. Mlčky som prikývla a nasledovala jeho kroky smerujúce k malej lavičke. Obaja sme si sadli. Odvrátila som od neho pohľad a pozrela na pestrofarebné lístie visiace na stromoch. Kolísalo sa v rytme vetra a mne sa z toho krútila hlava. Ale tak príjemne. Nohy som si vyložila na lavičku a kolená pritisla k tvári. Snažila som si vytvoriť nejakú ulitu, ktorá by ma ochránila. Bála som sa spomienok.
„Skús si vybaviť udalosti toho dňa. Chcem, aby si mi povedala o všetkom, čo sa odohralo,“ Vlado sa na mňa povzbudivo usmial. Najskôr som premýšľala a potom som neochotne začala. „Bol to jeden z tých slnečných septembrových dní. Nijako zvláštny, obyčajný.“
„Urobme to inak! Snaž sa spomenúť na pár okamihov, ktoré boli v ten deň pre teba podstatné. Deň sa môže podobať na tie ostatné, ale vždy je na ňom niečo výnimočné. Okamihy, hlasy, obrazy, ktoré ho robia jedinečným.“ Odrazu mi niečo prebleslo hlavou. Spomínala som si. Videla som pred sebou: Barborku, Kris, Libora, Roba, Karin....Počula som, ako mi niečo hovoria a smejú sa. Stačilo len usporiadať si ich. „Vtedy som bola v škole len na chvíľu. Vieš, pani profesorka literatúry mňa, Roba, Lukiho a Ninu zobrala na jednu historickú prednášku. Prednáška bola nudná ako množstvo iných.“
„Ale niečo ťa na nej predsa len zaujalo, však?“ nabádal ma Vlado. Na chvíľu som zatvorila oči a potom som s úsmevom povedala: „Áno, máš pravdu. Prednáška sa konala na najvyššom poschodí Inkubátora, tak sa volá tá budova. Tesne pre začatím sme vyšli na jej terasu a z nej sme mohli pozorovať celé mesto. Bolo to ohromné. Ešte nikdy som sa necítila tak mocne. Vieš, je to zvláštne, ale odrazu so cítila, že som niečoho súčasťou. Nemohla som od toho pohľadu odtrhnúť oči. Vystrela som ruku a chcela som sa dotknúť ľudí tam dole. Potrebovala som si potvrdiť ich existenciu.“
„Čo ťa priviedlo stadiaľ späť?“
„Niekde v diaľke som počula Ninin hlas: „Magda!!! Dávaj pozor, nech nespadneš!“ Snažila som sa ju nevšímať, ale nešlo to. Prebrala som sa.“
„A čo potom?“
„Potom? S Ninou sme si plánovali, že pôjdeme do Bratislavy. Chceli sme ísť do knižnice a mali sme sa stretnúť s Katrin. Je to Ninina kamarátka z Nemecka, ktorá sem na rok prišla študovať slovenčinu. Je veľmi krásna. Spomínam si na jej príjemný úsmev a nežné oči. Vyzerala ako bábika. Pôsobila na mňa veľmi príjemne. Dnes je veľmi málo ľudí, ktorí v tebe dokážu vyvolať príjemný pocit. Cítiš pri nich stálu potrebu usmievať sa.
Boli sme sa najesť v McDonalde a električkou sme sa vracali späť na stanicu.“
„Stalo sa niečo významné na ceste domov?“
„Nie, ja....Len keď sme tak cestovali a zhovárali sme sa, vôbec som si nevšimla jednu paniu stojacu vedľa mňa. Odrazu nám skočila do reči a spýtala sa nás: „Hádajte, čo bolo najlepšie v šiestej triede?“ Zarazene sme na ňu pozerali. Vlasy mala úplne biele, ale v tvári zostala dieťaťom. Ako sa tak na nás usmievala, na lícach sa jej zjavili dve jamôčky. Oblečené mala špinavé fľakaté tričko s Mickey Mousom. Z úst jej bol nepríjemne cítiť alkohol. Aj napriek všetkému vyzerala šťastne a spokojne, čo ma dosť fascinovalo. Rýchlo sme sa spamätali a slušne sme sa jej spýtali, čo bolo najlepšie v šiestej triede? Žena, očividne potešená tým, že ju chce niekto počúvať, nadšene spustila: „Keď mi pani učiteľka povedala, aby som recitovala Hviezdoslava. Povedala mi: ,Betka, a nie aby si sa pomýlila. Postavila som sa pred obecenstvo a spustila som: Pavol Ország-Orgován, Krvavé sonety. Od smiechu takmer vybuchla. Prirodzene sme sa zasmiali s ňou. Nina a Katrin vyzerali byť nervózne, ale ja som bola zvedavá. „A čo vám na to povedala učiteľka?“ vyzvedala som. Betka sa mi priamo pozrela do očí. „Spýtala sa ma: Betka, prečo si prepánajána povedala Orgován? A ja som so smiechom odvetila, že sa mi to rýmovalo a hodilo.“ Jej slová mi stále zneli v ušiach, nevediac prečo. Električka sa zastavila a dnu nastupovali ďalší ľudia. Keď sme sa obzreli za Betkou, bola už preč. Odišla tak nečakane, ako prišla.“ Zastavila som sa zarazená tým, ako si na všetko spomínam.
„Je zvláštne, že si z celého dňa pamätáme práve takéto, na prvý pohľad bezvýznamné stretnutia. Často nás dokážu ovplyvniť viac než čokoľvek iné.“ Na chvíľu sme sa zahĺbili do svojich myšlienok. Stále som Betku videla pred sebou. Jej úsmev odhaľujúci pokazené zuby a rozžiarené oči.
„A čo potom?“
„Nepamätám si!“ vykríkla som a zaťala päste. Už ma to unavovalo, chcela som sa vrátiť a ísť spať. Vlado schytil moju tvár do dlaní a pritiahol si ju k svojej. Boli sme tesne pri sebe a ja som sa mu zahľadela do očí. Chcela som odvrátiť zrak, ale nedovolil mi to. „No tak, dievčatko! Spomeň si! Dokážeš to!“ Okamžite sa mi v hlave začali vynárať ďalšie obrazy. Zasa tam bola samá krv a smiech. „Kúpala som sa vo vani a holila som si nohy,“ jachtala som pomaly zhypnotizovaná jeho pohľadom. „Držala som v rukách žiletku. Spomínala som na ten úžasný pocit na streche. Chcela som sa tak opäť cítiť. Žiletku som si nervózne mädlila v rukách. Potom som si spomenula na Betkinu tvár a jej jamôčky na lícach. Počula som jej hlas, ako hovorí: Lebo mi to napadlo. A potom som si podrezala žily. Nič som necítila. Bolesť akoby ani neexistovala. Snažila som sa nájsť ten pocit, ale nebol tam...“ Zúfalo, s očami plnými sĺz som sa zvalila na lavičku. Žalostne som sa rozplakala. Vlado ma vzal do náručia a ja som začala bľabotať: „Ja, neviem prečo. Teraz mi to je tak veľmi ľúto. Odrazu som potrebovala urobiť to, čo ma hneď napadlo. Bolo to také šialené. Chcela som sa dostať len niekam preč aspoň na chvíľu.“
„To je v poriadku! Už je to preč! Musíš si len uvedomiť, že nemôžeš umelo vyvolávať pocity. Ony prídu samy a nečakane tak ako ten na streche. Prekvapia ťa v tej najneočakávanejšej chvíli. A bude to nádherné, dievčatko,“ upokojoval ma a spolu sme sa utápali v mojom žiali.
Po mesiaci ma konečne pustili domov. Opäť som bola plná nádejí a sily. Cítila som sa ako malé dievčatko, ktoré ide konečne žiť. Na jednej strane som sa tešila na rodičov, priateľov na môj život. Na druhej strane som sa bála, ako na mňa budú všetci reagovať. Jediné, čo som chcela, je hovoriť o tomto probléme. Aj keď som vedela, že znamenia na rukách mi navždy zostanú, nevadilo mi to. Vždy mi budú pripomínať moju chybu, ktorej sa budem snažiť vyvarovať. Uvedomila som si, že za všetko vďačím Vladovi. Je to neuveriteľné, že existujú aj takí ľudia ako on. Zo zamyslenia ma vytrhlo búchanie na dvere. Vlado sa prišiel rozlúčiť. Tuho sme sa objali. „Ďakujem za všetko,“ šepla som mu do ucha. Veselo sa na mňa usmieval a oči sa mu pritom zaleskli. „Je to hlavne tvoja zásluha,“ povedal mi nežne. „Ozaj a čo ten obraz? Ešte si mi nepovedal, odkiaľ je?“ napadlo mi odrazu. Obidvaja sme sa zahľadeli na obraz dievčiny. Vyzerala spokojnejšie. Nechápala som to. Zrazu mi jej oko nepripadalo plné zúfalstva a strachu, ale zračila som v ňom skôr nádej. Vlado sa na mňa na chvíľu zahľadel a potom spustil: „Je to autoportrét dievčaťa, ktoré sa zabilo v tejto izbe pred piatimi rokmi.“ Pri tejto správe ma takmer zmrazilo. Nebola som schopná nič povedať.
„Vtedy som tu pracoval ako praktikant. Soňu, tak sa volala, sem priviezli, keď sa pokúsila o samovraždu. Bol deň pred jej odchodom. Všetci si mysleli, že je v poriadku, a tak jej nevenovali príliš veľkú pozornosť. Lenže mýlili sa. Na druhý deň ráno ju našli mŕtvu na posteli. Všade bola samá krv. Na stole sme našli tento obraz. Rada maľovala,“ povedal Vlado s očami upretými na podlahu. „Ale prečo ste to tu nechali?“ ohromene som sa spýtala.
„Doktor, ktorý ju liečil, bol veľmi zronený a za každú cenu ho tu chcel nechať. Vraj by si to Soňa priala. A možno mal pravdu. Odvtedy sa v tejto izbe všetci pacienti relatívne vyliečili,“ dodal Vlado a konečne sa usmial.
Keď som si odnášala kufor a víťazne som sa usmiala na sestričku, ktorej dokonalá tvár sa začala pomaly ale iste lámať, pozrela som na obraz a šepla som: „Ďakujem, Soňa!“
