Jdi na obsah Jdi na menu
 


Traja ľudia z ulice

11. 7. 2007

Hugo sedel pri okne a pozeral na ulicu. Bol jeden z tých sparných dní, keď ste mohli chodiť nahí a aj tak by vám bolo horúco. Hugovi, ktorý nemal v byte klimatizáciu a z ktorého pot tiekol cícerom, to nevadilo. Oblečenie sa na neho lepilo a v ústach mal sucho. Aj napriek všetkým týmto nepríjemnostiam mal na tvári blažený úsmev. Sústredene pozeral na preplnenú ulicu, ktorá prekypovala životom a nezlomnou energiou. Hugo to cítil aj cez zatvorený oblok. Väčšinu tvárí už dokonale poznal. Poznal čašníčku, ktorá každé ráno otvárala kaviarničku oproti. Volala sa Andrea. Bola nádherná. Hugo ešte nikdy nevidel krajšiu ženu. Nebola typicky pekná ako modelky alebo slávne herečky. Nebola príliš chudá a nemala blond vlasy. Niečo z nej však vyžarovalo, jej tajomný úsmev a žiarivé oči. Z prvého poschodia ju mohol dôkladne sledovať.

 Rozpoznával už aj ľudí, ktorí si chodili sadnúť do kaviarničky. Starí páni, ktorí si každý večer o ôsmej rozložili na stole šach a hrali do neskorých nočných a niekedy aj ranných hodín. Premýšľali nad správnym ťahom a automaticky popri tom bafkali z fajky.

Výkriky a rozbíjanie nábytku pani Krásnej poznal už naspamäť. Bývala o jedno poschodie nad ním a každú noc tam mala iného milenca. Pravidelne sa však s každým po jednej noci pohádala a vyhodila ho, spolu s nejakými vecami z jej bytu. Vždy to boli iné predmety ako napríklad: vankúše, lampy, prikrývky alebo dokonca ovládanie z televízie. Jej krik sa ozýval po celej ulici, v akúkoľvek hodinu. Hugo to miloval. Pripomínalo mu to deň pred piatimi rokmi, vtedy bol jeden z jej milencov a vyhodila ho rovnakým spôsobom. Hugo usúdil, že sa jej páčil, lebo po ňom nič nehádzala.

Spomínal si, ako sa prechádzal po tejto ulici a sníval, že odtiaľ vypadne. Mieril vysoko. Chcel sa dostať do bohatej spoločnosti a nemusieť stále stretávať týchto čudákov. „Aký som bol len naivný,“ pomyslel si. Čo by dal teraz za to, aby sa mohol prechádzať a pozrieť sa do ich tvári celkom zblízka. Sadol by si do kaviarne a pozval by Andreu na rande. Možno by si zahral aj šachy so starým Benom a Albertom. A kúpil by kvety pre pani Krásnu a poďakoval by sa jej za to, že po ňom nič nehodila. Po tvári mu stekali slzy utrpenia a nesmiernej túžby žiť ako predtým. Pomaly odvrátil pohľad od ulice a zadíval sa na svoje kolieskové kreslo....

 

Andrea robila unavene kávu. Bola vyčerpaná a túžila si aspoň na chvíľu ľahnúť. Myslela na Tobiasa. Ako vždy. Odkedy odišiel, jej svet sa zrútil. Tobias bol pre ňu všetkým: priateľom, radcom, milencom a rodičom. Mala na svete len jeho a len jemu verila. A teraz po ňom nič nezostalo. Len nesmierne prázdno, ktoré vypĺňalo Andrein život. Často sa teraz pýtala či naozaj žije. Všetko sa jej zdalo rovnaké a nudné. Akoby uviazla v jednom dni a prežívala ho znova a znova. Unavovalo ju stále usmievanie sa na zákazníkov a obsluhovanie ich. Unavovala ju celá táto ulica a všetky známe vyškerené tváre. Dokázala žiť len v noci, keď si ľahla do postele, ktorú kedysi zdieľala s Tobiasom. Schúlila sa na jej samý koniec a tuho sa zababušila do prikrývky. Spomínala na všetky šťastné chvíle, prežité s nim. Po chvíli verila tomu, že je Tobias nažive a že ju drží v náručí. Len vtedy bola šťastná.

Zobrala si tácku s pariacimi sa šálkami kávy, nasadila svoj očarujúci úsmev a išla k hosťom. Na chvíľu sa zadívala na činžiak pred sebou. Pohľad jej spočinul na prvé poschodie a zbadala Huga ako na ňu úpenlivo hľadí. Ako každý deň. Andrea by si to sním najradšej vymenila. „Aké nádherné musí byť len hľadieť na ostatným a žiť v predstavách,“ pomyslela si Andrea a išla odpratať zo stola.....

 

Pani Krásna sedela vo svojom chlpatom ružovom kresle a fajčila svoje obľúbené cigary. Na sebe mala len ružový saténový župan a ružové chlpaté papučky. Zamyslene pila kávu a premýšľala o dnešnom večere. Včera sa zoznámila s celkom sympatickým doktorom a na dnes ho pozvala k sebe do bytu. Už sa nemohla dočkať. Aspoň na chvíľu sa nebude cítiť taká osamelá a poznačená rokmi života. Pani Krásna vedela, čo si o nej hovoria susedia z ulice. Nezáležalo jej na tom. Mávnutím ruky vždy odpovedala na sťažnosti, že kazí povesť tejto štvrti. V podstate bola rada, že o nej hovoria. Milovala, keď bola v centre pozornosti práve ona. Nemohla si skrátka pomôcť. Už od šestnástich rokov mala takéto pravidlo: keď sa rozchádzala s mužom, automaticky musela vyhodiť aj veci z jej bytu, ktorých sa predtým dotkol. Nezniesla by pocit, že tu po ňom niečo zostalo. Len raz sa jej stalo, že nevyhodila časť svojho nábytku spolu s milencom. Bol to Hugo. Hneď ako ho zbadala, roztriasli sa jej kolená a tvár jej zaplavila červeň. Pani Krásna sa nespoznávala. Cítila sa ako sedemnásťročné dievča, ktoré našlo svojho princa. S hrôzou si uvedomila, že sa jej postupne dostáva pod kožu a tak ho musela ako inak vyhodiť. Nedokázala sa však vzdať vankúšu na ktorom spával. Chcela mať niečo, čo jej pripomenie to krásne pobláznenie. Teraz sa z neho stal mrzák. Vidí ho vždy ráno, keď odchádza do práce a večer, keď sa vracia. Každý deň potláča nutkanie navštíviť ho a každý večer usína s vankúšom v náručí......